NICCOLO D‘ALESSANDRO (IT) - vystavoval v Trnave v Malej synagóge svoju grafickú tvorbu.

Od 18.septembra do 18.októbra 2011 vystavoval Niccolo D‘Alessandro v Trnave v Malej synagóge.

Niccolo D‘Alessandro sa narodil v Tripolise sicílskym rodičom a vo svojej grafickej tvorbe sa snaží valorizovať umenie kresby. Vníma ju ako nástroj skúmania a objavovania, ktorý umožňuje stretnutie s viditeľným i neviditeľným, s osobnou i univerzálnou pamäťou. V jeho tvorbe nachádzame zobrazenia fantastických miest obývaných podivnými kreatúrami, abstraktné obrazy bez zdanlivého výrazu, ktoré však v skutočnosti ukrývajú vnútorný jazyk autora.
talian 1 Mnohé z jeho grafík boli publikované v časopisoch, novinách i knižne, napríklad: Situazioni della pittura in Sicilia/Situácia maliarstva na Sicílii (1940-1970), 1975; Pittura in Sicilia (dal futurismo al postmoderno)/Maliarske umenie na Sicílii (od futurizmu k postmoderne), 1992; La Valle dell’Apocalisse (il disegno piu lungo del mondo)/Apokalyptické údolie (najdlhšia kresba na svete), 1995; Artisti Contemporanei/Súčasní výtvarníci, Cefalu, 2004.
Vystavoval nielen v Taliansku, ale aj v európskych hlavných mestách a v USA. Z autorských výstav spomenieme napríklad: Bukurešť 1981; Budapešť, Amsterdam 1982; Belehrad, Záhreb 1983; New York 1985; Moskva 1988; Praha 1990; Bratislava 1991; New York 1992; Palermo 1996; Madrid, Krakov 1997; Rimini 1999; Palermo 2001; Piombino 2002; Palermo, Catania, Cefalu 2003; Trapani, Varšava 2005; Museo Guttuso, Bagheria 2010.

Nicolo D’Alessandro, zaujímavý umelec a intelektuál, angažovaný v diskusii o kultúre našich čias, spisovateľ a kritik umenia, je bezpochyby “populárny” umelec a populárny hneď v dvoch významoch. V prvom rade preto, že je mimoriadne známy medzi početným publikom v krajine, ktorú možno označiť za dosť hluchú a slepú vo vnímaní umeleckého odkazu, ale aj preto, že je jedným z mála umelcov na úrovni, ktorý v svojej tvorbe kladie do centra pozornosti existenčnú tematiku, bohatú na naratívne odkazy a široko dostupné literárne sugescie.
talian 2 D’Alessandrovo kreatívne obdobie je poznačené viacerými momentmi, v ktorých si nachádza miesto aj jeho existenčný rast. Jeho rukopis je vlastný rukopisu človeka, ktorý vidí v znaku filologický význam, rytmický priebeh, jeho tvorba je rukopis, prepisovanie myšlienky kľúčom výtvarníka, súvislý dialóg, ideálny priestor pre ponorenie seba samého, filozofia gesta a znaku, hľadanie kontúry. Je to vizuálna poézia, elegické dvojveršie, spev mýtu, óda na čas, zastavenie času a zmysel čakania; je to irónia ale aj žart, satira, rozprávka. Za týmto jeho “rozprávaním” stojí ruka, ktorá rýchlo vedie znak v neustálom toku línií, navíjajúcich sa jedna na druhú, vznášajúcich sa, krúžiacich, vinúcich sa do špirály, ale tieto línie vždy nájdu únikovú cestu z labyrintu, ktorý samé naďalej vytvárajú.
Prvá etapa jeho umeleckého smerovania sa nesie pod vplyvom velikánov maliarskeho umenia minulosti, akými boli Dürer, Bosch, Schongauer, Rembrandt, Pisanello, Mantegna, Carpaccio. Existuje však aj druhá etapa jeho umeleckého pôsobenia, a práve tá je ukrytá a obsiahnutá v jeho dielach. Táto etapa zodpovedá okamihu hľadania seba samého a smerovaniu k sebe samému. talian 3 Ale čo môže byť kreatívnejšie v živote, ako keď sa narcisisticky pozeráme do zrkadla v snahe nájsť nevypovedané a teda napokon v snahe prekonať seba samých? A taký je D’Alessandro 70tych rokov, keď vystavuje biele plátna, aby sa vzápätí vrhol na dobrodružstvo znaku. Taký je D’Alessandro týchto posledných rokov, ktorý sa po ničivom požiari a po strate veľkého množstva svojich diel vydal na kŕčovitú cestu hľadania. “Sicelides Musae, paulo maiora canamus” vravieval Vergílius na vrchole svojej poetickej inšpirácie, v bukolickej poézii, ktorá sa zrodila ako zahojenie rán po strate niečoho, čo mu neodmysliteľne patrilo, ako jeho krajina. A práve túto vergíliovskú čistotu, túto nádheru vynesenú nad spev v D’Alessandrovi najviac milujem: mať a dať, vziať a vrátiť. Ten požiar bol bolestnou udalosťou, ranou, ktorá sa hojí v jeho súčasnej tvorbe. V dielach, ktoré hľadajú iné diela v neustálom dialógu, v hlase, ktorý sa stáva mostom medzi kultúrami. Svet klasikov, predovšetkým Mantegnu a Carpaccia, sa spája s kultúrou blízkeho Východu, odkiaľ D’Alessandro pochádza ako priamy potomok, v prelínaní sa foriem a prepletaní sa rukopisov, v ponáraní sa do byzantského zlata a sťahovaní sa do sveta rozptýlenia, v šťastnej syntéze rozličných rukopisov, kde je slovo magickým okamihom, ktorý približuje a odďaľuje, kde sa všetky jazyky nakoniec podobajú a jediným skutočným znakom je rukopis.
talian 3 D’Alessandrov znak vždy bol a je aj dnes, “hraním sa” so šabľou a s mečom, lámaním a obnovovaním, jemným a namáhavým tkaním, čo by takmer znamenalo, že život je naháňaním sa impulzov, vášní, energií, ktoré príliš často nenachádzajú priestor na vyjadrenie v bežnom živote a v histórii, až tak, že potrebujú iné zobrazenie, ktoré potom zodpovedá novosti, s akou umelec robí umenie, s akou sa stáva umelcom a básnikom, s akou sa stáva výbušným, trasgresívnym ale aj klasickým. V D’Alessandrovi ale nachádzame aj inú odlišnosť, ktorá je stretom zdanlivo opačných vecí vytvárajúcich takýmto spôsobom nový význam jeho umenia: nevyhnutný a neodmysliteľný základ umenia, ktoré je svojím bytím umením obžaloby, povedzme že s nepríjemným označením, umením angažovaným. V tomto umení sa snaží s boľavou a účastnou dušou postaviť vedľa seba boj, život, zjavenie, prežitie a morálku sveta jednoduchých ľudí. Na jednej strane toto a na strane druhej umenie ako symbol, evokácia, uväznený a vykryštalizovaný sen, náročná poézia, “usmievajúca sa úzkosť”. Odkedy D’Alessandro opustil ikonografiu, hoci spomienky vychádzajú z podvedomia občas na povrch v spleti znakov, tvorí svoje diela vo vzťahu "čierny znak-biele pozadie". Vzťah vytvorený prostredníctvom rytmického snímania gest, chuchvalcov, drážok, ktoré prechádzajú telom obrazu, poznačujú čiernu inou čiernou a vynášajú tak na povrch nový a neprirodzený jas. D’Alessandro priraďuje k pochmúrnej hrúbke pozadia posledné gesto, stopu ruky, ktorá voľne blúdi, vychádza z obalu, definuje napätie s vratkosťou rovnováhy, vždy elegantné a plné úzkosti. talian 4 Téma pamäti s príchuťou krajiny duše, téma znovu nájdenej životaschopnosti v dutine, kde snímok odkladá svoju čerň, sa vynárajú z vnútornej a náhodnej sedimentácie. Hemžiace sa dosky akoby sa odkrývali silou znaku, životaschopnosť je v diele, nie mimo neho, metaforicky je v umení a nie v živote.

Teresa Triscari
riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu

http://www.iicbratislava.esteri.it/IIC_Bratislava

http://www.associazioneartistiecreativi.it/nicolodalessandro.htm

NOTIZIE BIOGRAFICHE

Nicolo D’Alessandro nato a Tripoli (Libia) da genitori siciliani nel 1944, vive a Palermo. Partecipa alla vita artistica italiana dal 1961, esponendo per invito a numerose collettive e si interessa parallelamente di ricerca estetica, contribuendo con scritti critici. Numerosi disegni sono stati pubblicati in riviste, giornali e libri. Firma scene e costumi di spettacoli teatrali e collabora come direttore artistico per alcune case editrici. Dal 1963 ha tenuto ottantacinque mostre personali, oltre centosettanta collettive su inviti di gallerie, Enti ed Istituzioni culturali, in Italia e all'estero. Numerose le pubblicazioni.
E’ autore del disegno piu lungo del mondo, a china: La Valle dell’Apocalisse (metri 83,50 x metri 1,50), esposto a Racalmuto nel 1991 e a New York nel 1992.
Alcune personali: Bucarest 1981; Budapest, Amsterdam 1982; Belgrado, Zagabria 1983; New York 1985; Mosca 1988; Praga 1990; Bratislava 1991; New York 1992; Palermo 1996; Madrid, Cracovia 1997; Rimini 1999; Palermo 2001; Piombino 2002; Palermo, Catania, Cefalu 2003; Trapani, Varsavia 2005; Museo Guttuso, Bagheria 2010.

Tra le varie pubblicazioni: Situazioni della pittura in Sicilia (1940-1970), 1975; Frammenti di memoria praticabile, 1982; Imprecisioni ed appunti, 1986; Pensieri come virgole, 1989; Pittura in Sicilia (dal futurismo al postmoderno), 1992; La Valle nelle memorie dei viaggiatori in La Valle dei Templi, 1994; La Valle dell’Apocalisse (il disegno piu lungo del mondo), 1995; Emergenza cultura a Palermo, 1995; Artisti siciliani nel secondo ‘900 (X volume) in Storia della Sicilia, 1999; Artisti Contemporanei, Cefalu, 2004.

Fotogaléria k článku

Návrat hore