Karol Kállay - Mníšky a eštébaci

Karol Kállay

Bolo to na jar roku 1956, keď mi zavolal môj dlhoročný priateľ Ivan Kovačevič, redaktor v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, a povedal mi, aby som ho navštívil, že má pre mňa zaujímavý projekt.
Pri návšteve mi ukázal rukopis knihy Dr. Alžbety Guntherovej o premonštrátskom konvente v Jasove. Do plánovanej knihy bolo treba nafotografovať asi sedemdesiat fotografií. Počnúc zábermi kláštora a barokového chrámu vcelku cez sochy, fresky a oltáre až po svietniky a monštrancie.
Výbava fotografa
Prácu som prijal s vedomím, že som ešte nikdy nič podobné nefotografoval. Bola to pre mňa výzva a šanca, ako veľa ráz neskôr v mojom živote fotografa.
Bolo treba ísť do rizika s vedomím, či skôr s otázkou, či tú prácu zvládnem.
Vedel som, že fotografovať iba s aparátom Rolleiflex mi nebude stačiť. Na takúto prácu treba meniť objektívy, pretože vzdialené detaily sôch môžem fotografovať iba objektívmi s dlhou ohniskovou vzdialenosťou.
Požičal som si od známeho staršiu kameru Linhof 6×9 s tromi objektívmi: 90 mm, 150 mm a 210 mm, pribalil asi päťdesiat filmov citlivosti 17 DIN, kameru Leica 3c na kinofilm a vybral sa do Jasova.
Začíname…
Ubytoval som sa v turistickej nocľahárni a šiel sa ohlásiť na správu jasovského kláštora a chrámu. Prijal ma nevýrazný civilný správca s odznakom KSČ na klope saka. Prečítal si môj poverovací list s vydavateľstva a dal súhlas na fotografovanie.
Bolo krásne slnečné ráno začínajúceho leta, keď som sa vybral fotografovať. Zbalil som ťažký statív, fotoaparáty, príslušenstvo a vybral sa do chrámu.
V laviciach sedelo viacero rehoľných sestier, pohrúžených do modlitieb. Jedna kľačala pred oltárom a modlila sa s naširoko roztiahnutými rukami.
Začal som ich okamžite fotografovať. Vedel som, že v kláštore žili odjakživa mnísi premonštráti, ktorých komunisti po roku 1950 násilne vyviezli.
Rehoľné sestry, ktoré teraz udržiavali kláštor, kostol a park, zase sústredili sem, keď ich násilne donútili opustiť nemocnice.
Únos
Uvedomoval som si, že je to skvelá téma, že im nesmiem fotografovať tváre, aby zostali v anonymite, čo celú situáciu len zdramatizuje (toto rozhodnutie som ale celkom nedodržal).
Celý týždeň som okrem práce na knihe fotografoval aj sestričky pri ich každodennej práci, pri prechádzkach v parku, pri modlitbách.
Raz, keď som v parku fotografoval zo statívu s dlhým ohniskom fresku na tympanóne, zastavila sa pri mne rehoľná sestra. Vraj ma volá správca, aby som prišiel za ním do kancelárie.
Zbalil som si veci a šiel do kancelárie. Nestačil som ani zavrieť za sebou dvere kancelárie, keď mi niekto skrútil ruky za chrbtom, nasadil putá a zakričal: „Ste zatknutý, idete s nami!“
Pred areálom kláštora stáli dve Tatry 603 a pri každej dvaja eštébáci. Priviedli ma k autám, zložili mi putá, posadili do jednej z nich a vyrazili sme. Nevedel som, kam ma vezú, opýtať som sa bál, lebo som ani netušil, čo odo mňa vlastne chcú.
Výsluch
Zaviezli ma na štátnu bezpečnosť do Moldavy nad Bodvou.
Vyšli sme na prvé poschodie, na konci otvorili dvere a posotili ma do akejsi kancelárie. Pri stole sedel vari tridsaťročný zachmúrený chlap, vedľa neho sprava a zľava ďalší dvaja.
„Čo tu robíte?“ začal sa výsluch.
„Prosím neviem, bol som zatknutý,“ odvetil som nesmelo.
„Nerobte si z nás srandu,“ zvolal na mňa ten zľava. „Čo tu robíte v Jasove?“
„Fotím knihu o jasovskom konvente. Kostol, sochy, fresky, knižnicu,“ odvetil som a predložil im poverovací list z vydavateľstva.
Ten prostredný (možno náčelník) vstal a odišiel do vedľajšej kancelárie. Po chvíli sa vrátil, prísne na mňa pozrel a povedal, že si v Bratislave overil, či hovorím pravdu.
Zvýšeným hlasom mi položil ďalšiu otázku: „A tie mníšky, čo fotíte, budú tiež v tej knižke?“
„Nie, tie v knihe nebudú,“ odpovedal som.
„Teda priznávate, že fotografujete mníšky,“ vystrelil na mňa a prstom mi skoro ďobol do nosa.
„Aké priznávam? Fotím ich, veď fotiť mníšky nie je zakázané. Ani v kostole, ani v parku nie je nikde tabuľka »Fotografovať mníšky je zakázané«. Fotím ich iba tak, pre seba, tak ako fotím priateľov, rodičov, brata, sochárov, maliarov, ovečky, pastierov, husi, psov, prasiatka…“ Ďalej som sa nedostal.
„No, ale tie mníšky sú tu… no, ako to mám povedať… sú tu… no sú tu sústredené, vari to neviete?“
„To neviem, prosím. Ale neviem, ako by som to mal nafotografovať, že sú tu sústredené!“
Odvoz
Očividne som ich zaskočil. Nevedeli, čo so mnou. V Bratislave či v Prahe by som bol asi horšie dopadol. Asi by mi boli zhabali filmy. Predsa len, Moldava bola provincia a mala trochu žoviálne eštébácke prostredie.
„No dobre, môžete ísť,“ rozhodol náčelník.
Zrazu som sa cítil na koni. Bol som mladý, naraz nebojácny. „Ako sa mám dostať späť do Jasova? Keď ste ma sem doviezli, odvezte ma, prosím, aj nazad.“
Po krátkej porade ma jeden z eštébákov vyzval, aby som s ním išiel pred budovu. Zastavil okoloidúce auto, vodičovi ukázal svoj preukaz a významne povedal: „Štátna bezpečnosť! Tohto súdruha zaveziete do Jasova.“
Nasadol som k bledému, roztrasenému vodičovi a pohli sme sa. Dlhší čas sme neprehovorili ani slovko. Konečne som sa odhodlal a vravím mu: „Odpustite, ja nie som eštébák. Naozaj nie som. Ja som iba zatknutý, vlastne bol som zatknutý, pretože fotografujem. Ja za to nemôžem, že ma musíte odviesť do Jasova.“
Zjavne som bľabotal a vodiča nepresvedčil. Keď som vystupoval, videl som, že ruka, ktorou drží volant, sa mu trasie, aj druhá, ktorou si pretrel ústa.
Séria fotografií rehoľných sestier v Jasove je pre mňa možno jednou z najlepších, aké som urobil. Boli veľa ráz vystavené v galériách, výstavách, aj publikované v magazínoch po celom svete.
Vtedy ma pri fotografovaní zavreli prvý raz. Netušil som, že sa to ešte mnohokrát zopakuje.
Úryvok z knihy: Karol Kállay POTULKY ŽIVOTOM
P.S.: Všetky fotografie som fotil s Rolleiflexom na formát 6×6, film Agfa 400 ASA (27 DIN) a vyvolával vo vývojke D-76.
P.P.S.: Už minule som spomenul, že vývojku som si podľa receptúry Kodaku z roku 1936 miešal sám. Recept: Metol dva gramy, siričitan sodný 100 gramov, hydrochinom 5 gramov, borax 2 gramy, vodou doliať do jedného litra. Vyvolávať pri teplote 18 stupňov Celzia – film 17DIN asi desať minút, 27 DIN cca 18 minút.

Zdroj: etrend.sk

Fotogaléria k článku

Návrat hore